Nevzdávajme to!

Autor: Július Kolenič | 2.12.2019 o 21:22 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  66x

29. februára 2020 nás čakajú ďalšie voľby do Národnej rady Slovenskej republiky. Oficiálna volebná kampaň začala len nedávno, skutočná kampaň však prebieha neustále.

Môžeme ju vidieť všade. V televízii, na uliciach, na internete, v novinách, ... veľakrát si ani neuvedomujeme, že ide o kampaň. Nekritizujem, konštatujem, aj keď na férovosť podmienok volebnej kampane a teda aj volieb, najmä z pohľadu vplyvu peňazí, mám svoj názor. V tomto blogu sa však chcem venovať niečomu inému.

Žijeme v parlamentnej demokracii, našu spoločnosť riadi parlament volený vo voľbách. Zákony, ktoré parlament prijíma, ovplyvňujú život nás všetkých. Veľká časť ľudí nie je so situáciou v štáte, v politike, v spoločnosti spokojná. Nesúhlasím s názormi, že tu už pomôže len revolúcia. Voľby sú slobodné v tom zmysle, že každý občan sa vo volebnej miestnosti slobodne rozhoduje, komu dá svoj hlas. Áno, názory ľudí sú ovplyvnené spomínanou volebnou kampaňou, ale ľudia si stále majú možnosť vybrať, na základe čoho sa rozhodnú. Pre niektorých je to program, pre niekoho osoba vodcu, pre iného volebný prieskum, pre ďalších zase herecké výkony vo videjkách na sociálnych sieťach. Nie je správne hodnotiť racionálnosť týchto kritérií, ani hodnotiť rozhodnutie ľudí vo volebnej miestnosti, na ktoré majú právo a treba ho rešpektovať.

Je tu však významná skupina ľudí, ktorí sa volieb nezučastňujú. Približne 40 % je dosť veľa. Takmer polovica ľudí sa z nejakého dôvodu dobrovoľne vzdá svojho práva rozhodnúť a toto je najhoršie. Miera znechutenia neklesá a hrozí, že ani nadchádzajúce voľby to nezmenia. To môže mať za následok, že zmena, ktorá príde, nebude zmenou k lepšiemu. V podstate tu hrozí buď nástup antisystémových extrémistických strán do spolupráce s už dávno neakceptovateľnými zdiskreditovanými vládnymi stranami alebo nestabilita v podobe mnohočlenného milionárskeho zoskupenia, ktorého tmelom je hlavne prevzatie moci, ako to už dávnejšie definoval bývalý prezident. Problémom je podľa mňa nebezpečenstvo, že tu stále zostane podstatná časť spoločnosti, ktorá si zo zúfalstva nevedela vybrať a navyše sa k nej pridá veľká časť voličov, ktorí voliť pôjdu, a následne budú sklamaní z povolebného vývoja. Tiež som riešil rovnakú dilemu. Nič však nie je stratené.

40 % občanov je také množstvo, že ak by sa všetci rozhodli volieb zúčastniť, výsledok by vyzeral úplne inak ako prieskumy. Ak by sa podarilo presvedčiť čo najviac ľudí, aby prišli voliť, iba potom by sme mohli hovoriť o tom, že parlament odráža situáciu v spoločnosti a zmenšiť tak mieru frustrácie. To, že inak by názor týchto ľudí vo voľbách vôbec nezaznel, úplne eliminuje demagógiu o prepadnutých hlasoch a potrebe voľby podľa prieskumov. Na Slovensku kandiduje dostatok strán, z ktorých si môže vybrať každý.

Mňa osobne oslovilo snaženie zoskupenia sympatických osobností ponúkajúcich program skutočnej, poctivej, modernej sociálnej demokracie, ktorí sa rozhodli založiť stredoľavú politickú stranu presadzujúcu záujmy bežných ľudí, ktorí denno denne pracujú, a zo svojho príjmu len veľmi ťažko vyžijú, či už ide o zamestnancov, živnostníkov, malých podnikateľov alebo farmárov. Strana Solidarita - Hnutie pracujúcej chudoby vznikla len nedávno, ale od začiatku ma zaujala veľmi dobrou atmosférou, charakterizovanou otvorenou diskusiou a tímovou prácou na programe, ktorý bol spracovaný spoločnými silami v komplexnej podobe. Ideme do toho s vedomím, že času a peňazí je málo, ale že úprimná ponuka presadzovania princípov rovnosti a dôstojného života pre všetkých má v dnešnej situácii, aj do budúcna, zmysel.

Poďme prosím k voľbám a vo volebnej miestnosti si vyberme. Je to naše základné právo, nevzdávajme sa ho, ani si nenechajme nanútiť menšie či väčšie zlo. Voľme, a voľme podľa presvedčenia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?